Útek do vezenia
Ilema sa prevalila na chrbát a tupo hľadela do stropu Malfoyovského sídla. Nemohla späť. Jednoducho to nešlo. Jej život je samá kľukatá cestička a nikde žiadny pokoj. Zdola bolo počuť hádku. Mama a otec sa nehádali často a, keď už tak nie nahlas, ale kultivovane a s autoritou jeden by povedal, že je to pravá Malfoyovská hádka. Nie však teraz. Ich hlasy bolo počuť až hore a slová boli jasné. Otec chcel aby išiel Pán zla bývať k nim, pretože za to bude mať vyžšie postavenie, ale matka bola proti. To, že tu bol jej synček Draco jej nevadilo. Vadila jej Ilema. Ak sa v smrťožrútskych radoch dozvedia o jej neúspešnej dcére bude terčom všetkých posmeškou. Najprv sa jej začnú vysmievať, že porodila chrabromilčanku a kamarátku Harryho Pottera. Začnú Ilemu opťažovať otázkami o rodokmeni a ona im na ne nebude vedieť (a chcieť) odpovedať.Hlasy boli čoraz silnejšie.
Musela konať. Lucius Malfoy ju buď zamkne niekde v pivnici alebo ju ovládne Imperiusom. Zoskočila z postele a dala sa do balenia tých najviac potrebných vecí. Jedno pyžamo mala na sebe, dve tričká, dvoje nohavice (hlasi bolo počuť už pri schodoch) taška s hygieno, prútik, mapu,peniaze a... fotka rodičov.
Jej kľučka sa pohla a do izby vstúpil Lucius. Ilema však už dávno upalovala na starej metle čo najďalej od rodičovského domu. Malfoyovci ešte stihli zazrieť ako ich dcéra, miznúca čierna bodka na večernej oblohe, odchádza.
.....................................................................................................................................................................
Zastavila až nad malým mestečkom. Bola hladná, vyčerpaná a bola jej strašná zima. Bolo síce leto, ale blížilasa nemilosrdná búrka. Vietor jej ošlahával vlasi a drevená rúčka metli bola čoraz šmiklavejšia. V malom mestečku sa nachcela ubytovať aby ju náhodou nevihladali hoci pochybovala, že jej rodičia sa budú opťažovať hladaním. Pomocou prútika si vyčarovala malý jednoduchý stan. Opatrilaho jednoduchími kúzlami napr. aby nepremokol v čoraz silnejšom daždi. Ochranné zaklínadlá neboli žiadna rarita, nechcela aby ju niekto videl tak samu a zrniteľnú. V duchu sa však umiala ke´d sa ukladala na tak žiadaný spánok. Myslela totiž na ten deň kedy ju otec naučil ako oklamať ministerstvo pri vyhľdávaní čarujúcich kúzelníkov jediné čo na to potrebovala bola oklumencia.
Ráno bolo studené a chladné, ale to ju neodradilo od toho aby napredovala dopredu. Jej cieľ bol jasný. Nájsť a pridať svoje sily do Fénixovho rádu. Po prvé potrbovala sa niekam skryť a po druhé čo bolo najdôležitejšie nechcela aby si o nej ľudia mysleli, že nebojuje proti Voldemortovi len preto, že je Malfoyová.
..........................................................................................................................................................................
Medz tím ako Ilema utekala z domu sa Harry Potter pozeral na Privátnu ulicu a z myšlienok o Voldemortvi ho vytrhla kvapka dažďa. Ani nie pred piatimi mesiacmi ležali s Ilemou na tráve v školskom areáli a rozprávali sa o svojej minulosti. Na ten zážitok nikdy nezabudne. Rozprávali sa o svojich rodinách a Ilema si s pôžitkom robila srandu zo svojho brata. Vtedy sa rozpšalo a oni sa schovali pod strom. Ilema sa triasla od zimi a tak jej Harry požičal svoj hait ona si vša všimla jeho triašku a tak mu polku prehodila cez plecia. Vtedy si uvedomil ako ho láka jej vôňa, jej krásne sivočierne oči a nádherné lesknúce sa vlasy.
Harry pozrel na oblohu posiatu mrakmi a preklínal sám seba. Keby vtedy niečo povedal alebo sa ju skúsil pobozkať možno by s ním začala aj chodiť. Každú sekundu jej chcel poslať list, ale jeho citi by zaplnili všetky papiere na Zemi.
"Nebuď hlupák", povedal nahlas sám pre seba,,, jej rodičia by ťa prizabili keby si sa s ňou dal dokopi." Smutno sklonil hlavu a nechal sa unášať krásnymi spomienkami, ktoré spolu zažili.
Ráno ani poriadne nevyšlo slnko a ona už uháňala cez polia a metá pomali k svôjmu cielu. Počas poludnia už krúžila nad Grimaldovým námestím a čakala kedy pôjde okolo niekto podozriví. Nebolo to ani z ďaleka také ťažké ako očakávala. Remus Lupin bývalí profesor obrany proti čiernej mágii sa "nenápadne" prechádzal okolo námestia a za ten čas mu Ilema stihla prehrabať všetky myšlienky. Jeho spomienky ju nezaujímali hci nimi mal veľmi dobre dobre maskované to čo Ilema vycítila. Hne´d vedela ako sa do hlavného stanu dostať.
Počkala kým Lupin nezmizol z dohľadu a tak aby ju nikto neviedel pristála v neďalekom kroví. S metlou by normálne vyzerala netradične, ale mala na sebe staré ošúchané tričko a zodraté nohavice, preto vzbudzovala dojem upratujúcej slúžky.
Vyšla pred dom a v mysli si povedala vetu z Lupinoej hlavi. Tak ako dúfala a tak ako aj čakala sa jej pred očami ziavil dom č. 12. "Áno !" Zašepla výťazoslávne,,, a teraz ta náročnejšia časť."
Vystúpila po starých schodoch a potichu otvorila dvere. Až teraz si uvedomila, že nemá žiadny plán len dúfala, že jej uveria. Vošla do chodby s odseknutími škriatkovskými hlavami a zrazu stŕpla. Oproti nej kráčal sám Albus Dumbledore. Ten na malý skoro až nepatrný okamžik zastal a pousmialsa.
"Ja..aa..", koktala Ilema, ale nemohla zo seby vydrať nič zmysluplné.
"Ahoj Ilema", pozdravil ju Dumbladore s neskrývaným záujmom,,, myslel som si, že sa stretneme až v škole no musím uznať si tá posledná koho som tu čakal." Dumbledore sa opäť pousmial a pozrel sa jej priamo do očí :,, Pvedz prečo si sem prišla a ako?"
"P... pán profesor ja... prepáčte. Och, no ja nemám kam ísť." Vyjachtala a zazu sa uvoľnila :,, Nemôžem zostať u rodičov oni, sú... smrťožrúti a ja..."
"A ty smrťožrútom nechceš byť, chápem, ale ako si sa sem dostala? " Dumbledor poznal odpoveď a Ilema to vedela, ale j tak mu to povedala.
"Oklumenciov som zystila, že tento dom exostuje. Viete učial ma čítať myšlienky."
Dumbledora to neprekvapilo " Kto ťa to naučil?"
"Viktória!" V tm si zakryla ústa. DopeklaIlema! Nadávala si v mysli.
"Kto to je?"
"Nemala som pán profesor sem len tak ísť, ale... ", Ilema si všimla jeho spýtaví pohľad a uvedomila si, že tejto odpovedi už neujde:,, Viktória je.. čaročlovek to noa ma naučila do hĺky sledovať mysle iných."
Dumbledor sa pousmial: " Nebudeš mať problém".
Ilema sa nanho nechápavo pozrela." Kam tím mierite?"
"Poznám Viktoriu a viem ake má schopnosti. Dokonca ja sám som jej zabezpečil vzdelanie." Zaklonil hlavu a jemne sa na ňu pousmial. Od úľavi si povzdichla a skoro zabudla v akej zvláštnej sa viskitla situácii. Stojí na chodbe hlavného stanu Fénixovho rádu a len tak sa rozpráva s jeho stvoriteľom pričom je tu neoprávnene a dalo by sa povedať, že sa sem vlúpila.
"Nebojsa. My nekúšeme."
"Ako ste vedeli..."
"Ilema, Ilema naozaj si myslíš, že som sa od Viktórie nič nenaučil?"
Ilema sklonila hlavu na znak prepáčenie a ani si nevšimla, že sa k nej riaditeľ blíži. Zobral jej ruksak z ruky a viedol vstupnou halou. Ona ho zo strachom nasladovala a dúfala, že jej nič nespraví. Teda nie žeby Dumbledorovi neverila, ale teraz bolo pre ňu najväčším trestom keby ju vrátil rodičom.
Dvere na konci chodbi sa otvorili. Ako prvé uvidela stôl prichistaný ne raňajkky, stoličky vyzerali staro, ale boli pevné. Nad velkým krbom v ktorom dohorievali polienka vysel veľký obraz akejsi rodiny. Dvaja malý chlapci jeden z dlhšími vlasmi vyzeral staršie, ale neupravene zatiaľ čo jeho mladší súrodenec bol presný popis čisokrvného malého fagana.
Pri šporáku malá čarodejnica v kuchinskej zástere pobehovala sem a tam a ani si nevšimla, že niekto prišiel až kým Dumbledor nezatvoril dvere a zvrtla sa na zvuk tichého cvaknutia.
"Albus! Ničo si si zabudol alebo...." , zrazu sa zasekla a zahľadela sa na Ilemu." Kto to je?"
"Ach Molly, nič som si tu nezabudol len som na terase narazil na túto mladú dámu prekážalo by ti keby tu chvílu s nami pobudla? Sľúbil som jej to."
"Ale kto.... No nebude mi to prekážať, ale Albus", Dumbledor však už odchádzal a bolo jasné, že on tej pani nebude vysvetlovať keď jej to povie sama Ilema.
"Zbohom Ilema dúfam, že sa ti to tu bude pozdávať. Zbohom Molly"
Kívol rukou na pozdrav a Ilema tam len tak stála a cítila ako sa červená pri predstave, že ju tu nechal len tak samú.
